Keď si démon hľadá cestu na povrch

Každému z nás na sebe niečo vadí. Jednej sa nepáči jej postava, druhá má problém s príliš nevýrazným obočím a tá tretia doma plače , pretože jej povaha ubližuje druhým. Hovorí sa každý je taký aký je. Ale čo ak ste vy práve ten typ osoby, u ktorej prevláda viac to zlé ako to dobré?
Predstavte si situáciu, že sedíte len tak na sedačke, čítate knihu a váš rodič vám povie, aby ste zavesili prádlo. Väčšina detí to spraví, maximálne to tak ofrfle. Sú tu ale deti, ktoré táto maličkosť dokáže rozčúliť do nepríčetnosti. Začne krik, hádka, plač a nadávky. To dieťa to potom tak veľmi mrzí, mrzí ho to, že svojej matke vynadal tak špinavo ako nevynadá ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi. Každý večer doma v posteli plače pretože nedokáže zmeniť to aký je. Hľadá možnosti ako už ľuďom, ktorých miluje, neubližoval a jediná možnosť, ktorá mu príde najviac reálna a najbližšia je útek z domu. Jediná vec čo ho na celom svete dokáže upokojiť je predstava ako ušiel z domu a ako sa jeho rodine bez neho/nej žije lepšie. Vie však, že jeho matka ho miluje tak či tak, pretože také už raz matky sú. Odpustia vám aj keby ste niekoho zabili. Pre to dieťa je to však ešte ťažšie, pretože by pre neho bolo omnoho ľahšie, keby sa na neho jeho matka a rodina vykašľala. Pretože keby s ním už nekomunikovali, ono by im nemal ako ublížiť. Na povrch sa vždy snaží vyzerať ako veľmi ho to netrápi ako je nad vecou. Viete, pravda je niekde úplne inde. Zakaždým keď sa to dieťa háda s rodičom vo vnútri sa láme na milión kúskov. Dokážete mu tak rýchlo ublížiť narážkou na nejakú prkotinu napríklad, že tvar jeho nôh vyzerá inak ako tvar nejakého iného dieťaťa. Alebo, že má na pravom uchu malú vyrážku. Alebo, že je príliš hlučný, príliš sa smeje, je príliš hyperaktívna. Takéto deti sú veľmi háklivé na to, čo si o nich ľudia myslia. Vy si možno myslíte, že váš kamarát je veľký flegmatik ako ho nič netrápi a nemôžete ho uraziť. Často si z nich uťahujete, vymýšľate na nich vtipy. Vy to myslíte ako srandu, nič z toho nemyslíte vážne, lenže tieto deti to berú úplne inak ako to beriete vy. Bolí ich to. Držia to v sebe dlho veľmi dlho. Počúvajú vaše urážky, berú ich s úsmevom na tvári, tvária sa že im je to jedno. Počúvajú ich týždne, mesiace až raz to všetko vybuchne a oni sa dokážu pre to všetko trápiť mesiace a vy to ani neuvidíte. Im stále v hlave znejú tie urážky čo počúvajú a stále si hovoria ako si to zaslúžia, pretože oni urážajú svojich milovaných ešte horšie ako vy ich. Vždy sú tu pre druhých. Ľudia ich berú ako búťľavú vŕbu. Presne takéto deti dokážu vždy pomôcť najviac. Sú empatický. A i keď im veľa kamarátov napíše/povie, že im môžu povedať čokoľvek, že tu pre nich vždy sú, nikdy im o svojich problémoch nepovedia. Držia to v sebe a o pomoc kričia až keď už vážne nevládzu. Napriek všetkému čo kedy svojím rodičom urobili, vždy za nimi prídu so sklopenými ušami a ich rodičia ich vždy príjmu s otvorenou náručou a povedia, že je to v poriadku. Po nejakom čase sú však už rodičia odolní, teda aspoň oni to vravia. Povedia im "ja už to ani nejako vážne neberiem." no tie deti aj tak počujú ako ich rodičia večer plačú kvôli slovám, ktoré im ich deti, ktoré vychovali s láskou a pokorou povedali. Pýtate sa ako je možné že o tom viem tak veľa? Ja som také dieťa. Každý koho stretneš, prežíva nejaký boj o ktorom nič nevieš. Buď milý. Vždy.