Môžem byť ako Margo , no som to len ja.

Keď som sa narodila, mohla som sa stať niekým ako je Margo Roth Spiegelman, hlavná hrdinka jednej z mojich obľúbených kníh, Papierové Mestá od Johna Greena. Margo je dievča, ktorým by som ja osobne chcela byť. Zažívať dobrodružstvá ako ona. Újsť a vrátiť sa až o pár dní. Prežiť niečo , čo moji rovesníci nie. Byť na škole legendou, o ktorej každý rozpráva. Tak isto som mohla byť ako Merida z rozprávky Brave. Ryšavé dievča, so slobodným duchom, ktorá sa ani za svet nechce vydať. Jazdiť na koni popri západe slnka s lukom na chrbte. Ale som to len ja.
Každý večer, keď zaspávam, len tak zavriem oči a predstavujem si ako som niekto. Raz utekám po lese na koni. Inokedy ma nejaký neznámy chlapec vezme na nejaké dobrodružstvo, ako vzala Margo Quentina. Nikdy si ale nepremietam to, čo som spravila cez deň. Moje dni sú totiž až príliš jednotvárne. Sedím za počítačom, čítam knihu, pomôžem s niečím mamine a takto dookola. Občas si poviem

"Teraz je ten deň, idem von a vrátim sa až zajtra."
No vždy sa zastavím. Rozmýšľam nad tým, čo by moje konanie mohlo spôsobiť. Keby odídem, mamina by sa o mňa bála. Poprípade by volala políciu, že som sa stratila. Keby pravidelne utekám z domu, riešila by to sociálka a narobilo by to mamine ďalšie problémy, ako keby ich už teraz nebolo veľa.

Môj ujo mi raz povedal "Treba pod tebou zlomiť konár," alebo niečo také, kto by si to pamätal, keď si nepamätám ani len vlastné číslo. Pointou bolo ale to, teda aspoň ja to tak beriem, že sa príliš brzdím. Nič nedotiahnem do konca. Neletím. A ja chcem letieť. Chcem ísť von, zažiť dobrodružstvo, ktoré si budem navždy pamätať. Hovoriť o tom svojím deťom. Chcem byť niekým. Určite si teraz každý hovoríte, ale ty si niekto. Každý sme výnimoční a podobné tieto klišé frázy, ktorými si vlastne ani neuvedomujete čo hovoríte. Myslíte si aký je to super múdry citát. Si výnimočný. Čo to znamená. Jasné, každý sme výnimočný. Veď tak ako neexistujú dve vločky s rovnakou štruktúrou, neexistujú ani dvaja na chlp rovnakí ľudia. Ale ako mám vedieť čím som výnimočná, keď vlastne ani neviem, kto som? Teraz je všetko o peniazoch. Absolútne všetko. Chcete sa naučiť jazdiť na koni, zaplaťte si to. Chcete ísť niekam preč, zaplaťte si to. Vidíte a to je opäť to. Opäť sa pozerám na to, ako to je, nie na to ako to obísť. Príliš sa pozerám na následky môjho konania. Už nič nedokážem robiť spontánne a ak je toto dospeláctvo, tak nie ďakujem, ja dospelá nechcem byť. Ľudia príliš rozmýšľajú nad budúcnosťou. Nedokážu ŽIŤ! Žijú len preto, aby mali dobrú budúcnosť, aby mali dobrú školu, neskôr prácu, veľa peňazí a potom dom a skvelú rodinu. Ľudia žijú budúcnosťou. Žijú pre ňu a nie pre prítomnosť. A ja to chcem zmeniť. Nezmením svet to je jasné. Chcem zmeniť seba. Nechcem už naďalej sedieť na zadku a nežiť. Chcem žiť pre prítomnosť a nie pre budúcnosť. Myslím, že konečne som sa k niečomu odhodlala a niečo konečne spravím. Predsa len, tento blog mi aj tak slúži hlavne na to, aby som sa odhodlala zažiť svoje dobrodružstvá.